vladokubik

Účinkovanie na MS končí nesplneným cieľom slovenských hokejistov. Ciel štvrťfinále nevyšiel, vlastne to už ani nie je veľmi veľká novinka. Za posledných sedem rokov sme sa dostali do štvrťfinále alebo ďalej iba dvakrát, čo je naozaj alarmujúce číslo, ktoré dokonale svedči o aktuálnom stave nášho hokeja . Finále z roku 2012 nás naplnilo akýmsi optimizmom, ktorý ale vonkoncom nie je na mieste a táto sezóna to len načrtla. Deviate miesto z MS a predposledné z OH náš hokej zaraďuje za svetovú elitu, ktorá sa nám vzďaľuje.  Aktuálny trend ukazuje, že vieme hrať vyrovnané zápasy s TOP mužstvami ako Kanada či Švédsko a zároveň, že je pre nás obrovský problém zdolať reprezentácie z druhého sledu. Najviac nášmu tímu chýba tvár. Absentuje herný systém, ktorým sa slovenská reprezentácia dokáže presadiť. Charakteristickou črtou zámorských tímov je fyzická priamočiara hra, severské krajiny zakladajú na výbornom korčuľovaní, západoeurópske tímy dbajú na taktickú vyspelosť a pozornú defenzívu, avšak náš hokej akosi stráca charakteristickú črtu. Naši hokejisti, aj s tými českými, boli vždy považovaní za výborných technikov s perfektným hokejovým myslením a kreativitou. Éra hráčov so zlatými rukami ako Šatan, Demitra a Pálffy sa skončila, no náhrada za nich nie je, naši hráči už nepredvádzajú taký okulahodiaci hokej ako v minulosti.

Ako ďalej ?

To je asi najťažšia otázka. Najhoršie je to, že náš hokej nedisponuje dostatočným množstvom chlapcov, to je najzákladnejší problém. Hokej sa naozaj stal športom pre najbohatších a bolo by treba viac takých projektov aké vytvorili Zdeno Cíger čí Igor Liba, hokejové akadémie, ktoré umožňujú hrať hokej aj tým, ktorých rodičia nie sú natoľko finančne zaistení. Ale nie je to len o projektoch, ale aj o tréningových metódach, prístupu k práci s mládežou,  či spolupráci so štátom. To je však na dlhšiu diskusiu. Náš seniorský reprezentačný hokej by sa, ale mal zjednodušiť, keďže v najbližšej dobe už zrejme nebudeme tímom, ktorý  jasne v zápasoch dominuje, takže musíme náš hokej zjednodušiť. Dodržiavanie herného systému, pozorná obrana, hra v obrannom pásme na jednu až dve prihrávky, rýchly prechod do útočného pásma a zakončenie z každej možnej pozície s následným dorážaním. Aj o tom je moderný hokej, čo vedia aj chlapi v krčme.

Stále existujú pozitíva

Treba však nájsť aj pozitíva. Na svetovom šampionáte to nebolo zas až tak tragické po hernej stránke ako napríklad v Soči. Hrali sme hokej, ktorý hoc nepriniesol ovocie, no možno naznačil smer. Herný systém, ktorý sme zvolili nebol zlý, bola tam bojovnosť, bolo tam nasadenie, bola tam rýchlosť, bolo vidno aj „slovenskú“ šikovnosť v podaní Miklíka, Šatana, Réwaya, Tatara či Nagy. Niektorí mladí hráči ukázali veľký potenciál stať sa v budúcnosti lídrami a to je ten najsvetlejší moment. Bohužiaľ medzi tými mladými nieje taký široký výber. Chýbala však väčšia agresivita a hlavne skúsenosti, náš tím nebol až tak mladý ako neskúsený. Disciplína však nie je len o skúsenostiach, hlúpe fauly ukázali aj medzinárodne ostrieľaný Nagy či hráč NHL Tatar. To čo nám zlomilo väz bola disciplína. Hráči v Nemeckú a Švajčiarsku sú od mládežníckych kategórií vedení k disciplíne, no u nás je disciplína azda najväčší problém pri „deťoch“. Chýbajúca disciplína a obeta športu je najčastejšou príčinou, prečo hráči „neprežijú“ prechod od mládežníckeho hokeja k tomu mužskému.  Bohužiaľ teraz sa to prenieslo aj do seniorskej reprezentácie.

Po zbabranej olympiáde sa mala pozvánka na MS rovnať povolávaciemu rozkazu

Najväčším bodom majstrovstiev je nominácia. Pozitívom je prístup mladých k reprezentačným povinnostiam. Tatar či Pánik bez podpísanej zmluvy prišli a ukázali, že reprezentovať pre nich je česť. Zmluvu v čase začiatku šampionátu nemali ani niektorí skúsení ako Nagy či Miklík. Dlhú sezónu poznačenú zraneniami mal Marcinko. Šatan prišiel aj napriek menšej krivde zo Soči. Reprezentovali však. No niektorí jedinci prístupom sklamali a vedenie zväzu by malo zvýšiť tým pádom požiadavky na ich výkonnosť. Sťažovať sa na zmluvy alebo nebodaj únavu  po dlhej sezóne zapríčinenú olympiádou, mala byť naopak motivácia prečo prísť. Lebo na olympiáde si meno pokazili svojimi výkonmi, čo im pri vyjednávaní zmluvy nepomôže a nehovoriac o tom, čo boli po zbabranom Soči dlžní národu. Meszároš, Baranka, Marcel Hossa, Starosta či Záborský by tomuto tímu mali čo dať a postup do štvrťfinále by bol reálnejší. Bohužiaľ uvedomelosť niektorých nebola prítomna pri rozhodovaní  ako napr. v 2002, kedy hráči cítili krivdu a potrebu napraviť to čo Salt Lake prinieslo a to ani za to neniesli priamu vinu. Bohužiaľ uvedomelosť niektorých nebola prítomna pri rozhodovaní a to je asi najväčšie sklamanie.