vladokubik

Slovensko má len niečo cez 5 miliónov obyvateľov, a preto nie je bežným javom, aby sa tu rodili ľudia, ktorým aj môžeme dať titul legendy. Avšak ako každá krajina aj my pár takých máme, no bohužiaľ, niektorí z nich už nie sú medzi nami, a to je aj prípad futbalového velikána s číslom desať, ktorý si svojim futbalovým umom podmanil celé Slovensko a ohúril aj v zahraničí. Tento muž panoval slovenskému futbalu počas svojho života a aj po jeho smrti na neho s úctou spomíname. Bodaj by nie, veď nemáme až toľko hráčov, ktorí by obliekli dres slávneho Realu Madrid , boli ovenčení víťazstvom v španielskom kráľovskom pohári či získali titul španielskeho šampióna. Bol to futbalista, ktorý nepotreboval na to, aby ste si ho všimli na ihrisku výstredný účes a hromadu tetovaní, nepotreboval pranierovanie v médiách ani vlastnú značku voňaviek, aby ľudia poznali jeho meno, to sa vpísalo do sŕdc fanúšikov svojimi výkonmi. Áno, takým futbalistom bol Peter Dubovský.    

Detstvo 

Peter Dubovský sa narodil 7. 5. 1972 v Bratislave a už od malička v ňom prebývala sympatia voči futbalovej lopte a ihrisku. Sympatie boli obojstranné asi preto, že mu sudičky do vienka dali priamy ťah na bránu, skvelú prácu s loptou a filozofické futbalové myslenie, ktoré ho predurčovali stať sa hviezdou. Dubo, ako ho prezývali, začal s futbalom v bratislavskom klube Vinohrady, obrovský neobrúsený diamant v tomto „provinčnom“ klube však zachytili aj veľké bratislavské kluby. Bitku o talentovaného ofenzívneho záložníka vyhral v roku 1989 tím z tehelného poľa, a to vtedy ešte nikto netušil, aký výhodný obchod belasí spravili. Toto všetko bolo odrazovým mostíkom pre vzlet novej slovenskej futbalovej hviezdy.

Slovanistická stopa 

Hneď po príchode do šatne Slovana Bratislava sa Dubovský ukázal ako skvelá akvizícia do budúcnosti. V 17nástich rokoch na seba dokázal upozorniť svojou kreativitou, dravosťou, ale aj čuchom na góly, ktorý bol neopakovateľný. V tom istom roku sa hneď zaradil aj do mládežníckych výberov ešte vtedajšieho Česko – Slovenska. A jeho prvý obrovský medzník prišiel hneď o dva roky na to. V novembri 1991 nastúpil na svoj prvý reprezentačný zápas A – mužstva. V tom čase mladučký „Dubák“ mal ešte len 19 rokov a symbolicky si premiéru odbil práve v krajine, kde neskôr pôsobil. V Sevilly slovenskí reprezentanti podľahli Španielom 1 – 2. V tom istom roku no na jar Peter so Slovanom v stíhacej jazde nestačil v konečnom zúčtovaní na pražskú Spartu, no bolo to najlepšie umiestnenie slovenského tímu vo federálnej lige po štrnástich rokoch a už v ďalšom ročníku mali belasí zálusk na vylepšenie tohto výsledku a to sa aj naplnilo. V sezóne 1991/1992 začínal Slovan v 1. kole pohára UEFA a čo čert nechcel do cesty mu postavil futbalového giganta z Madridu. Pre Dubovského druhý španielsky signál.  Belasí vzdorovali veľkému favoritovi no po prehre na trávniku Santiaga Bernabeo 1-2 a domácej remíze sa Slovan musel z európskeho pohára číslo dva porúčať. Samozrejme ako sa ukázalo táto vzájomná konfrontácia a gól do siete bieleho baletu, predznamenal osud muža s číslom desať v drese slovenského klubu. Real začal od tej doby pozorne sledovať mladého hráča ako potenciálny prírastok do svojich radov. Pre Dubovského bolo toto vyradenie ako hnací motor do ďalšieho priebehu sezóny. Peter zaznamenal fenomenálnu sezónu dotiahol Slovan po sedemnástich rokoch k federálnemu titulu a s 27 gólmi sa stal najlepším strelcom v Československu. Sezóna ako hrom! A ďalšia nebola iná. Slovan síce ustúpil z čelných pozícií a nepodarilo sa mu nadviazať na dve predošlé úspešné ročníky, no „Dubo“ opäť získal korunu kráľa strelcov za 24 ligových gólov. V dvoch sezónach nastrieľal v najvyššej súťaži úctyhodných 51 gólov. V tom čase mu všetci ostatní pozerali na chrbát. Na Slovensku a vlastne ani v Česku nemal konkurenciu a jeho hlad po góloch prekročila hranice našich republík. Po tomto skvelom období sa mu v roku 1993 dostalo obrovskej cti. Poďme retrospektívne. Na konci prvého slovenského roku sa stal futbalistom roka vo svojej domovine, v novembri už za národný výber Slovenskej republiky vsietil hetrik v zápase proti Rumunsku a v lete najväčšia udalosť v jeho živote a najväčší prestup aký kedy futbalista zo Slovenska dosiahol. Peter Dubovský prestupuje zo Slovana Bratislava do Realu Madrid!!! Takýto prestup slovenská liga dlho predtým a aj dlho potom nezaznamenala. Bol to najväčší prestup slovenského hráča a obrovská česť pre celú rodinu Dubovských, pre celý Slovan, pre celú slovenskú futbalovú verejnosť. V belasom drese odohral Dubovský 94 zápasov a vsietil v nich 59 gólov. Fantastická bilancia. A to mala vtedajšia federálna súťaž podstatne lepšiu úroveň ako dnešná Corgoň liga. O nekonfliktného a pokojného 21 – ročného mladíka však mali záujem aj iný giganti ako napr. Ajax Amsterdam, no šanca hrať za biely balet prichádza len raz za život.

Baletný koncert v Španielsku

Po skvelom ťažení na svojej rodnej hrude musel teraz „Dubo“ zabojovať ešte niekoľkonásobne viac, aby sa v konkurencii obrovských hviezd nestratilo jeho čaro ako futbalové tak aj osobnostné. Peter sám niekoľkokrát vyhlásil, že v Madride mu veľmi chýba rodina a jej zázemie, na ktoré bol z Bratislavy zvyknutý. Povinnosti ho odviali do Madridu, rodina ostala v Bratislave, to však nič nemenilo na veci, že slovanistická desiatka ostala taká ako predtým. Tichý, utiahnutý človek, ktorý aj napriek svojim skvelým výsledkom zostal pri zemi. Skromnosť bolo treba však dať bokom a s drzosťou si vybudovať rešpekt aj v Španielsku. Jeho povesná ľavačka, ktorá naháňala strach u nás doma však v Španielsku zo začiatku nebola taká hrôzostrašná. Peter prebral v tíme iné úlohy aké mal bratislavskom Slovane, a hoc neboli úplne šité jemu na mieru, tak sa nikdy nesťažoval a hral to čo mu bolo povedané a šlo to, no jeho ofenzívne výpady ostali neodmenené. V 26 zápasoch zaznamenal len jeden gól a to bolo málo od kanoniera takého kalibru. No napriek sa mohol pochváliť ziskom Copa del Rey z tejto sezóny. V nasledujúcej sezóne sa začal do mužstva tlačiť Raúl González, čo bol typologicky veľmi podobný hráč ako „Dubák“ a aj vinou zranení, ktoré ho celú sezónu stretávali v sezóne odohral iba 5 zápasov, v ktorých vsietil len jeden gól. Hoc individuálne mu to nešlo v tejto sezóne získal španielsky superpohár a hlavne víťazstvo v La Lige, ktoré mu už nikto nezoberie. Avšak pod vplyvom veľkej konkurencie, zranení a nevydarených dvoch sezón v drese biele baletu sa stalo niečo čo nakoplo opäť jeho kariéru k výšinám.

V lete 1995 o služby bratislavského rodáka prejavil záujem iný Real. Oviedo malo v tom čase kvalitný tím a potrebovalo do svojich radov získať šikovného hráča, ktorý by vdýchol ich hre myšlienku. Dubovský, ktorý dovtedy nastupoval na pozícii útočníka, resp. pod hrotového ofenzívneho záložníka, teraz mal prevziať rolu špilmachra. To zvládol na výbornú a hneď sa zaradil k lídrom ovieďanov, rozdával prihrávky, tvoril hru, no opäť oprášil aj svoju obávanú ľavačku a hlavu využíval nie len pri tvorení hry, ale aj na zakončovanie. Starý dobrý „Dubák“  sa vrátil po zraneniach opäť v skvelej forme, ktorú dlhodobo preukazoval v španielskej lige a aj v národnom drese. Aj napriek pomerne mladému veku bol už v dvadsiatich troch rokoch líder svojho mužstva v španielskej najvyššej súťaži. Skvelo pracoval pre klub a dokonale sa vedel odovzdať pre celý tím, hoci bol tichší až flegmatickým typom človeka, na ihrisku bol vodca. V drese Realu Oviedo v 120 dueloch strelil 18 gólov a až do roku 2000 hájil jeho farby bol to jeho posledný klub. 

Posledná fotografia 

Po sezóne 1999/2000 a po poslednom reprezentačnom zápase koncom mája v Rusku ( 1-1 ) si „Dubo“ ako všetci ostatní futbalisti chcel dopriať zaslúžené medzi sezónne voľno. Okrem futbalu bol Peter aj vášnivým cestovateľom a fotografom, a tak si pre letnú dovolenku naplánoval aj so svojou snúbenicou, bratom a jeho manželkou exotickú destináciu, Thajsko,  a jeho koníček sa mu stal osudným. 23. Júna 2000 pri fotografovaní vodopádov na ostrove Ko Samui spadol z vyše 20 metrovej výšky a smrti už nedokázalo nič zabrániť. Zlé podmienky v tamojšej oblasti neposkytovali Petrovi dostatočnú liečbu, a preto mal byť transportovaný do nemocnice s vyššou mierou starostlivosti, no prevoz nebol úspešný a slovenský reprezentant tak vo veku 28 – rokov tragicky zahynul, príčinou smrti bolo krvácanie do mozgu.  

 Boh si k sebe vzal priskoro skvelého futbalistu a ešte lepšieho človeka. Slovenský šport trpí a je skazený do špiku kosti a asi aj toto je daň, ktorú platíme za stav v slovenskom športe, že ešte aj to málo čo máme nám predčasne berie. Slovensko prišlo o veľkého človeka, o obrovskú legendu a dovolím si povedať najlepšieho futbalistu v ére samostatného Slovenska. Pamiatka tohto hráča naďalej žije je po ňom pomenovaná cena pre najlepšieho slovenského futbalistu do 21 rokov. Nenechajme sa však uchlácholiť, na tohto skvelého futbalového virtuóza by sme mali myslieť častejšie, lebo slovenskému futbalu osobnosť ako on určite chýba.